Ako sa vysporiadať s vinou a s hanbou?
Všetci poznáme vinu a pocit hanby. Sme nedokonalí ľudia, v nedokonalom svete. A preto, aj keď sa snažíme obohatiť iných, vo svojej slabosti a hriešnosti ich zraňujeme. A tak sa v nás vynára otázka, ako sa vysporiadať s vinou a s hanbou…
Vysporiadať sa s vinou a s hanbou je veľmi zložité. Aby sme to dokázali, potrebujeme prijať svoju slabosť a hriešnosť a teda prevziať zodpovednosť za svoje prejavy. Ak však popierame skutočnosť (nechceme ísť do hĺbky problému), potom sa snažíme svoje správanie ospravedlniť, alebo vinu prenášame na plecia druhého človeka. Ale jediná zdravá cesta je tá, kedy sa čelom postavíme k svojmu životu; keď sa snažíme uzdraviť zranenia, ktoré sme dostali, ale aj spôsobili; a keď sa snažíme premieňať (a stávať sa lepším človekom).
Myšlienky vs. pocity
Ak človek pochopí rozdiel medzi myšlienkami a pocitmi, pomôže mu to porozumieť vlastnej skúsenosti a vyznať sa v tom, čo sa v ňom deje. A tak získať kontrolu nad svojim životom.
Pri rozmýšľaní analyzujeme informácie a na ich podklade vyvodzujeme (objektívny) úsudok. Ak iný človek dostane rovnaké informácie, potom je pravdepodobné, že dospeje k rovnakému záveru. Keď riešime otázku viny, potom hodnotíme svoje rozhodnutie s ohľadom na to, ako rozumieme situácií (racionálne zhodnotenie situácie), s ohľadom na všeobecne platné normy a hodnoty (ktoré sme prebrali) a vo svetle podobných situácií, ktoré nastali (ako sme v minulosti riešili podobnú situáciu). Trochu iná situácia nastáva v okamihu, keď sa v nás vynárajú myšlienky. Vtedy je dôležité spoznať, čo je ich príčinou a aké posolstvo v sebe ukrývajú. Myšlienky môžu vyvolávať aj emócie…
Pri emóciách hovoríme skôr o subjektívnych emocionálnych zážitkoch, ktoré je ťažké definovať. Emócia je reakciou na niečo, čo sa nás dotklo, či už pozitívne, alebo negatívne. Ak zistíme, na čo reagujeme, potom podľa reakcie sa môžeme rozhodnúť, ako sa zachováme (čo môžeme zmeniť). Aké je teda posolstvo emócií? Radosť a šťastie nás vedie k tomu, aby sme pokračovali v tom, čo robíme a prežívame; pocit prijatia a dôvery, hovorí o atmosfére bezpečia a istoty; vzrušenie z očakávania nás vedie k tomu, aby sme spoznávali nové veci; prekvapenie nás vyzýva k ostražitosti; znechutenie sa spája s tým, čo sa pre nás stáva neprekonateľnou prekážkou; hnev nás vedie k tomu, aby sme sa zamysleli nad svojimi hranicami (či už je problém v nás, alebo nám niekto ublížil); smútok nám hovorí o strate, no skôr či neskôr sa treba posunúť ďalej a zanechať ho; strach nás varuje pred nebezpečenstvom, môžeme ho prekonať (keď prijímame novú výzvu), ale môže byť sprievodným znakom náročnej situácie (problémy v práci) a ak nedokážeme cez neho prejsť, potom sa mu treba vyhnúť; zranenie hovorí o našich nechránených miestach, no môže prehĺbiť našu citlivosť a posolstvo hanby závisí od konkrétnej viny. Keď prežívame emócie, často sa v nás vynárajú myšlienky, ktoré sa ich snažia vysvetliť.
A ako sú emócie a myšlienky prepojené? Vďaka premýšľaniu môžeme pochopiť, čo cítime a zistiť, na čo reagujeme a rozhodnúť sa, či dovolíme týmto pocitom, aby ovplyvnili naše rozhodovanie a správanie.
Morálna hanba
Hanba je emócia a morálnu hanbu zakúšame vtedy, keď nesieme zodpovednosť za niečo, čo sme urobili, alebo neurobili (a mali urobiť). A keďže sme sa previnili, sami seba odsudzujeme za tento stav, v ktorom sme sa ocitli a to sú výčitky svedomia…
Výčitky svedomia vznikajú ako sprievodný znak vnútornej reflexie, kedy konfrontujeme svoje prejavy s našimi hodnotami a normami. A pri morálnej hanbe si musíme zodpovedať jednu otázku: budeme sa riadiť koncepciou hodnôt a noriem a dovolíme im utvárať a usmerňovať náš svet, alebo si budeme vytvárať vlastné pravidlá? Človek prechádza istými zmenami a tak sa môžu vyvíjať a meniť aj jeho hodnoty, je to prirodzený proces. Otázkou však je, na akých hodnotách postavíme svoj život a či budeme klásť dôraz na ich dodržiavanie.
Musíme sa zamyslieť nad tým, čo je našou skutočnou morálnou zodpovednosťou a musíme prijať morálnu hanbu ako nástroj, ktorý usmerňuje náš život. Vina je objektívny stav, ale hanba je emócia, ktorá vznikla na základe hodnôt a noriem, ktoré sme prijali do života. Preto sa môžeme previniť a necítiť hanbu…
Na prijatí týchto noriem a hodnôt, sa podieľajú predovšetkým rodičia, škola, priatelia a kamaráti, spoločnosť, cirkev a kultúra. Najväčší vplyv má však rodina…
Ako sa môžeme vysporiadať s morálnou hanbou? Nemá zmysel popierať skutočnosť a utekať pred zodpovednosťou. Ak to urobíme, potom sa to negatívne prejaví v našom živote. Najlepším riešením je prijať zodpovednosť za situáciu, ktorá nastala, prijať svoju slabosť a hriešnosť.
Vysporiadanie sa s vinou a s hanbou, zahŕňa šesť krokov: určiť, kto nesie zodpovednosť; prijať zodpovednosť; priznať svoje pocity; priznať sa; prijať odpustenie; poučiť sa a napraviť škody. Hoci sa tomu vyhýbame, túžime aby nám bolo odpustené.
Často sa snažíme vykrútiť zo zodpovednosti, ale vina je objektívny stav, ktorý nastal a kontext (motivácia) je subjektívnou a poľahčujúcou okolnosťou. Zodpovednosť prijmeme vtedy, keď uznáme, že sme sa previnili. Morálna hanba môže byť bolestivá nielen pre emócie, s ktorými je spojená, ale aj preto, že sme narušili svoj vzťah (k Bohu a k človeku) a situáciu často zhoršuje to, že sa hneváme sami na seba a nedokážeme si odpustiť. Pri slovách, ktorými priznáme svoju vinu, je dobré sa vyhnúť dlhým prejavom, aby sme neskĺzli do sebaospravedlňovania (a nakoniec preniesli zodpovednosť na človeka, ktorému sme ublížili). Prijať odpustenie je pre nás niekedy komplikované, hlavne keď nevieme odpustiť sami sebe. Nakoniec je dôležité poučiť sa (snaha vnútorne rásť a premieňať sa) a nahradiť škodu (ak je to možné).
Okolnosti a motivácia sú dôležité. Je predsa rozdiel, keď nám niekto ublíži bez toho, aby mal zlý úmysel a keď to niekto urobí zámerne. V obidvoch prípadoch dochádza k zraneniu, ktoré niekto spôsobil (iná situácia nastáva vtedy, ak je zranenie dôsledkom falošných očakávaní a projekcie). Je ťažké prijať zodpovednosť za niečo, čo sme nechceli (mali sme dobrý úmysel), ale toho človeka sa to dotklo. Ak prijmeme zodpovednosť, môžeme to zranenie uzdraviť, ak neprijmeme, potom ten človek začne mať pocit, že sme k nemu necitliví a začne sa pred nami uzatvárať (nechce, aby sme ho znovu zranili).
Vnútená hanba
Človek je bytosťou vzťahov a keďže k svojmu životu potrebuje vzťahy, je veľmi citlivý na to, keď niečo ohrozí, či naruší jeho vzťah. Túžime obnoviť vzťah, keď sme zranenie spôsobili, ale aj keď sme ho utržili. Vo vzťahoch je pre nás dôležitejšia láska, než spravodlivosť, preto chceme zranenie spolu prekonať a zriekame sa trestu, či pomsty…
Vnútenú hanbu môže prežiť ktokoľvek z nás. V tomto prípade sme nevinní, ale niekto nám tvrdí, že sme sa previnili a my sa necháme o tom presvedčiť a tak sa hanbíme za niečo, čo sme neurobili. Treba však napísať, že ten druhý si to nemusí uvedomovať a teda nie je to jeho zámerom (možno sa nevyzná v sebe, nedokáže spoznať a prijať svoju slabosť a preto z chýb obviňuje iných).
Keď sa v našom živote objaví hanba, zo začiatku nedokážeme rozlíšiť, či je morálna, vnútená, alebo prirodzená. Ak ju chceme zadefinovať, potrebujeme ju analyzovať (vďaka rozumu), pretože emócie nám sami o sebe neodhalia príčinu problému (kto ho spôsobil).
Ak som sa previnil, potom je dôležité urobiť všetko pre to, aby som prijal zodpovednosť za vinu a „zbavil” sa morálnej hanby. Ak však ide o vnútenú hanbu, potom potrebujeme vedieť, ako sa s ňou vysporiadať.
Vnútenú hanbu prežívame, keď si nás niekto nevšíma (a vo svojej neistote si myslíme, že je to dôsledkom toho, že sme sa previnili); keď nás niekto viní zo svojich problémov; keď nás niekto napadne (slovne, fyzicky, psychicky, sexuálne); alebo keď niekto na nás prenáša zodpovednosť za niečo, čo sme neurobili…
Mnohé inštitúcie a ľudia zámerne vyvolávajú v ľuďoch hanbu, aby ich mohli ovládať. Ako to funguje? Verím, že tento text čítajú dobrí a citliví ľudia, tak to prezradím. V zlých rukách by sa totiž táto myšlienka dala zneužiť. Najprv niekoho presvedčíte o tom, že sa previnil, vďaka tomu v ňom vyvoláte hanbu… táto emócia pre neho bude nepríjemná, pretože je pre neho vzťah s vami dôležitý a v snahe obnoviť ho, je ochotný sa obetovať… a vtedy je väčšia šanca, že dosiahnete to, o čo ho požiadáte…
Hanbu však môžeme vnútiť sami sebe a to vtedy, keď dovolíme zraneniam, aby nás spútali a tak naše myšlienky a pocity sa stávajú sebadeštruktívne… A vtedy nám nikto nemusí ubližovať, pretože si ubližujeme sami… do prejavov iných projektujeme svoj negatívny svet a tak nám ubližujú aj vtedy, ak je ich motív, ale aj prejav dobrý a láskavý…
Mýty o vnútenej hanbe
Keď si človek uvedomí, že sa mu niekto snaží pripísať zodpovednosť za niečo, čo neurobil a vnútiť mu vinu… očakávali by sme, že sa dokáže vymotať z takéhoto správania. Skutočnosť je taká, že sa mnohí boja takejto konfrontácie, často si neveria (stratili zdravé sebavedomie), alebo už sa nechcú vŕtať v minulosti (ktorú potlačili a dodnes ich prenasleduje)…
To, že prežívame hanbu neznamená, že sme sa previnili. Niektorí ľudia sa boja konfrontovať druhých ľudí s ich vinou, pretože by tým popreli kresťanské hodnoty (aspoň si to myslia). Ale zranenie možno uzdraviť len vtedy, ak vieme, kto je za čo zodpovedný (a môžeme prijať svoj diel zodpovednosti a odpustiť, alebo uchádzať sa o odpustenie). Tým, že problém potlačíme, tak ho nevyriešime a stále nás bude prenasledovať. Mnohí ľudia sa boja nahnevať, ale hnev je zdravý… iste, možno ho zneužiť, tak ako iné emócie, či myšlienky… Kristus miloval a predsa nemal problém sa postaviť na stranu tých, ktorým ubližovali a pomenoval necitlivé správanie tých, ktorí im ubližovali. To, že si niekomo vážime, ešte neznamená, že ho nemôžeme konfrontovať s necitlivým zachádzaním. Ak si necháme príliš často vnútiť hanbu, po nejakom čase stratíme svoju identitu (nebudeme sa prejavovať ako individualita) a budeme sa snažiť zapáčiť iným. Keď sa začneme zaoberať vnútenou hanbou, môže nás to bolieť, ale len vďaka tomu získame slobodu a zranenie nás prestane ovládať.
Prijatie a odpustenie je cestou k pokoju a k zmiereniu. Možno nie sme zodpovední za zranenie, ktoré zavítalo do nášho života, ale sme zodpovední za to, ako sa s ním vysporiadame. Môžeme sa rozhodnúť, ako sa zachováme…
Ako znie rozsudok?
Často sa môžeme stretnúť s ľuďmi, ktorí si myslia, že sa previnili (hoci to nie je pravda), alebo sú presvedčení o tom, že sú nevinní (hoci sa previnili). A vtedy si môžeme uvedomiť, aké ťažké môže byť zachovať si citlivosť a tak rozlíšiť, čo je dobré a správne…
Ako teda spoznáme, že sme vinní? Ak máme citlivé svedomie, potom cítime hanbu vtedy, keď sa previníme. Problém je v tom, že vina je objektívny stav a hanba je subjektívny pocit… a vďaka tomu môžeme cítiť hanbu, keď sme nevinní a necítiť hanbu, keď sme sa previnili…
Pri vine nesieme zodpovednosť za niečo, čo sme urobili, alebo neurobili (a mali urobiť). A preto si vinu nesmieme zamieňať s myšlienkami, či s emóciami. Otázkou nie je, či sa cítime, alebo necítime vinní… ale či sme, alebo nie sme vinní… Zaujíma nás teda stav - či sme sa previnili, alebo nie…
Človek je jediným stvorením, ktoré má zmysel preto, čo sa má a nemá; čo je dobré, lepšie a najlepšie; čo je dobré a zlé; čo je nevinnosť a čo vina…
Svedomie je schopné upozorniť nás na to, keď naše správanie nezodpovedá tomu, čo vnímame ako dobré a zlé. Problém vzniká vtedy, ak človek nemá hranice, ak stratil citlivosť a schopnosť rozlišovať a tým otupil svoje svedomie… A preto svedomie nie je neomylné…
O svedomie sa musíme starať, ak má byť kompasom, na našej ceste životom :). Môžeme byť formovaní kultúrou, spoločnosťou, priateľmi, rodinou… Ale to nestačí. Môžeme totiž prevziať aj normy a hodnoty, ktoré sú pochybné. Zlaté etické pravidlo hovorí, aby sme nerobili druhým to, čo nechceme, aby oni robili nám. Ale pri snahe uplatniť toto pravidlo, sme ovplyvnení našimi vlastnými normami a hodnotami a tie môžu byť chybné. Hľadáme teda prienik medzi etikou a morálkou, teda oblasť prirodzenej etiky, ktorá sa kryje s morálkou, teda s hodnotami a normami, ktoré sú Božím návodom pre náš život.
Boh nám ukazuje ideály, teda to, čo je najlepším riešením. Nesmieme však zabúdať na to, že nie sme ideálni, musíme brať ohľady na svoje hranice (možnosti) a pomalými krokmi sa premieňať. Okrem toho je dôležité, aby sme dokázali tieto ideály aplikovať vo svojom živote (nechali sa nimi inšpirovať). Ale sú problémy, ktoré Biblia nerieši, nevidíme v nej príklad toho, ako sa Kristus zachoval… okrem toho, naše problémy sa v rôznych oblastiach odlišujú (menia sa okolnosti). A tak nám neostáva nič iné, než ísť svojou vlastnou cestou, ktorá nás privedie k Bohu a cez rozhovor s ním hľadať usmernenie pre náš život.
Ak sa máme zbaviť svojej viny a hriechu, potom musí byť zodpovedaná otázka objektívnej viny (kto sa previnil). Cez Kristov kríž bola vina anulovaná a jeho smrť nám priniesla vykúpenie. Preto cestou, ako prekonať vinu, nie je trest, ale vyznanie a viera…
Prirodzená hanba
Táto hanba sa na rozdiel od morálnej, či vnútenej hanby, nespája bezprostredne s našimi prejavmi. Prirodzená hanba sa hlási k životu sama od seba (to sú tie chvíle, keď cítime smútok a bolesť a nepoznáme ich príčinu). A pripomína nám, že máme svoje hranice, že nie sme dokonalí a že sme slabí a hriešni…
Melancholici poznajú tento stav veľmi dobre, keď si uvedomujú, že nie sú z tohto sveta a cnie sa im za večnosťou. Prirodzená hanba nás vedie k tomu, aby sme pokorne prijali naše hranice… a aby sme si uvedomili, že sme nedokonalé bytosti v nedokonalom svete…
Keď sa nebránime zakúsiť prirodzenú hanbu, potom sa ľahšie vyrovnáme aj s morálnou (vieme, že sme slabí a hriešni), či vnútenou hanbou (rýchlejšie zistíme, že nie je skutočná). Prirodzená hanba na rozdiel od morálnej, či vnútenej hanbe, má ľahký priebeh a vyrovnáme sa s ňou tak, že ju príjmeme.
Kríž, miesto potupy a hanby
Posledné slovo o vine a hanbe patrí Bohu, pretože Kristus cez kríž prináša skutočné riešenie tohto problému. Bol ochotný nechať sa obviniť, odsúdiť, ponížiť a zahanbiť, len aby nám získal slobodu a pomohol prekonať tento problém.
Kristus vzal na seba trest za ľudskú vinu, prežil hanbu, ktorá je s tým spojená, ale aj odmietnutie. Naše vyslobodenie bolo pre neho dôležitejšie, než bolesť a hanba spojené s ukrižovaním.
Boh sám sa postavil na miesto tej najväčšej hanby, keď sa obetoval za človeka a tým umožnil, aby sa ľudia dokázali vyrovnať s vinou a s hanbou. A tak vina a morálna hanba, je len cestou k vyznaniu hriechu a k odpusteniu.
Rozdiel medzi vinou a hanbou
Vina je objektívny stav, nie je to emócia, či pocit. Pri vine nesieme zodpovednosť za niečo, čo sme urobili, alebo neurobili (a mali urobiť). Vina nie je daná prežívaním človeka, hoci môžeme byť vinní a neuvedomovať si to, alebo môžeme byť presvedčení o svojej vine a pritom sme nevinní. Je tu rozdiel medzi necitlivým a precitlivelým svedomím. V prvom prípade (objektívne) hreším, ale si to neuvedomujem a v druhom prípade (objektívne) nehreším, ale napriek tomu sa z hriechu obviňujem (vidím hriech tam, kde nie je).
Hanba je subjektívna, je to osobný a emocionálny stav. Pri hanbe sa cítime vyčlenení zo spoločnosti. A samotná hanba sa ďalej člení do troch kategórií:
Morálnu hanbu prežívam vtedy, keď som sa previnil a nesiem za svoj hriech zodpovednosť. Pri morálnej hanbe spoznávam to, čo narušilo môj vzťah k Bohu, alebo k ľuďom. Existuje aj vnútená hanba, keď nás niekto presvedčí o tom, že nesieme zodpovednosť za niečo, čo sme v skutočnosti neurobili. My ju však prežívame ako morálnu hanbu. Hoci sme nijakým spôsobom nenarušili vzťah s Bohom, či s človekom. A nakoniec rozlišujeme prirodzenú hanbu. Tú prežívame vtedy, keď si uvedomujeme svoju omylnosť, krehkosť a hranice. Keď cítime, že nie sme dokonalí, dokonca aj vtedy, keď sa cítime nepochopení. Prirodzená hanba sa objavuje sama od seba a kedy sa jej zachce (vtedy nedokážeme spoznať príčinu svojho smútku a bolesti). Táto hanba nás učí pokore.
Ako sa vyrovnať s vinou a s hanbou
V prípade morálnej hanby je dôležité: prijať svoju zodpovednosť; vyrovnať sa s emóciami, ktoré sú s tým spojené (nepotláčať ich); vyznať svoju vinu; uchádzať sa o odpustenie zo strany Boha i človeka (je príjemné počuť, že ten druhý sa na vás nehnevá a že vám odpúšťa); a nakoniec pokúsiť sa o nápravu a to zahŕňa nielen našu snahu sa premieňať, ale aj nahradiť škodu, ktorú sme spôsobili (keď vám niekto vrazí do auta, tak sa neuspokojíte s prejavenou ľútosťou). Keď ide o vnútenú hanbu, tak vtedy je dôležité: ujasniť si otázku zodpovednosti (kto za to nesie naozaj zodpovednosť); vyrovnať sa s emóciami, ktoré sú s tým spojené (sem patrí aj pocit zneužitia); vnútorný hnev (pocit nespravodlivosti) nás vedie k tomu, aby sme stanovili hranice (kto je za čo zodpovední), konfrontovali druhého človeka s jeho vinou, čo ho môže a nemusí priviesť k ľútosti a k snahe uchádzať sa o naše odpustenie; my mu však môžeme odpustiť, aj keď nie je ochotní prijať zodpovednosť za svoj hriech a v jeho správaní nie sú známky ľútosti (hriech ohrozuje vzťah - teda lásku… je pre nás dôležité priznať vinu a prejaviť ľútosť, ale ešte dôležitejšie je ubezpečiť sa o láske - že hriech nebol prejavom toho, že nás ten druhý nemiluje). V prípade morálnej hanby, ale aj vnútenej hanby, je dôležité začať budovať vzťah (s Bohom i s človekom) na nových základoch.
Anatómia hanby
Znakom zdravej hanby je: pocit pokory a potreba Boha (bez neho som slabý); pocit trápnosti (je nám to nepríjemné); realistické vnímanie seba (svojej slabosti a hriešnosti, ochota prijať zodpovednosť za seba); a citlivosť na morálne normy a hodnoty (túžba v hriechu nepokračovať, snaha nestratiť hranice a neprehlbovať svoj hriech). Zároveň však treba povedať, že túžba je jedna vec a naša realita druhá. Aj keď túžime a snažíme sa zmeniť, môže trvať dlho, kým sa nám to podarí a je dosť pravdepodobné, že dovtedy ešte viac krát padneme (a zhrešíme). Netreba sa nechať znechutiť. Ale sú aj znaky nezdravej hanby: pocit zraniteľnosti (precitlivosti); pocit osamelosti a odmietnutia (uzavretie sa do seba); sebaobranné postoje (snaha nenechať si ublížiť); perfekcionizmus (snaha už viac neurobiť chybu); obava z dôvernosti a zo záväzku (čo ak nám ublíži?); psychický blok v nadväzovaní vzťahu (aj tak ma neprijme a odíde); uviaznutie vo vzťahoch s nezdravou vzájomnou závislosťou (keď v druhom hľadáme to, čo nám chýba; keď odvádzame svoju hodnotu od toho druhého); pocit menejcennosti (strata sebadôvery); žiarlivosť (keď túžime po niečom, čo nemáme) a prehnaná kritickosť k druhým (snaha sa ospravedlniť); problém prijať odpustenie (strata rovnováhy a posunutie hranice citlivosti); pocit odlúčenosti od Boha (sme viac zameraní na seba a sami sme si neodpustili), zákonnícke myslenie (tvrdosť a necitlivosť k slabosti); nutkavé konanie (snaha vyhnúť sa bolesti a predchádzať konfrontácií); vyhováranie sa (snaha poprieť pravdu, ktorú nie sme pripravení prijať); obviňovanie druhých (je to ľahšie, než prijať zodpovednosť, k čomu nám chýba vnútorná sila); sebectvo (snaha nahradiť si niečo, čo nám chýba), pocit bezmocnosti (frustrácia) a depresia (snaha vysporiadať sa so situáciou, ktorá sa stala neznesiteľnou).V prípade nezdravej hanby, skôr než začneme niekoho, alebo seba diagnostikovať, musíme si uvedomiť jednu vec, vždy ide o zranenú bytosť, ktorá sa nedokázala vyrovnať so svojim zranením a to ovplyvňuje jej prejavy. To neznamená, že zranená bytosť nenesie zodpovednosť… Ale treba vnímať jej správanie, v kontexte jej zranenia a pomáhať jej zranenie prekonať. Je možné, že máme na konte viac hriechov, než ona, takže treba byť citlivý a ľudský…
Vina je objektívny stav… buď sme sa previnili, alebo nie. Hanba je však subjektívna emócia, ktorá môže a nemusí hovoriť o našej vine. Vďaka premýšľaniu môžeme pochopiť, čo cítime a zistiť, na čo reagujeme a rozhodnúť sa, či dovolíme týmto pocitom, aby ovplyvnili naše rozhodovanie a správanie. Zranenie môžeme prekonať vďaka úprimnému rozhovoru a láske. A práve láska nám pomáha odpustiť aj vtedy, ak nás niekto zranil a popiera svoju vinu. To však dokážeme len vtedy, ak úprimne milujeme…
Tomáš Hupka
blog .týždňa 11/2009
Daniel Green
Je riaditeľom New Life Resources.
Mel Lawrenz
Je pastorom v Elmbrook Church.
Spracované podľa:
Daniel green a mel lawrenz: Jak se vypořádat se studem a vinou, Návrat domů, Praha 2008, 100 s., asi 195 Sk, ISBN 978-80-7255-174-3. Knihu si môžete zakúpiť tu: http://www.porta.sk/p-266-jak-se-vypoadat-se-studem-a-vinou.aspx.
Zdroj fotografie:
http://www.sxc.hu/photo/1205526