Láska, ktorá môže pretvoriť svet...
Patril medzi blízkych spolupracovníkov brata Rogera, ktorý ho už počas svojho života určil za svojho nástupcu. Po jeho tragickej smrti sa stal novým priorom Taizé. Poskytol nám svedectvo o svojej životnej ceste, o živote v komunite Taizé, ale aj o tom, čo pre komunitu znamenal brat Roger...
Hoci ste sa narodili v Nemecku, korene vašich predkov siahajú do bývalého Československa. Prečo vaša rodina z neho odišla?
Ako dieťa som často počul svojich rodičov rozprávať o ich rodnom kraji, o Česku. Niekedy sa zmienili o bolestných spomienkach na mladosť, vojnu, potom nevyhnutnosť opustiť krajinu, v ktorej ich rodiny, drobní roľníci, žili po stáročia. No ich spomienky boli tiež naplnené láskou k domovine. A môžem povedať, že mi niečo z toho odovzdali.
Už ako šestnásťročný ste prvý krát navštívili Taizé. Čím vás komunita oslovila?
Spoločnou modlitbou a veľkou otvorenosťou brata Rogera a ostatných bratov pre otázky dneška. Jednoduchosť modlitby, ktorá však vôbec nie je povrchná, ma priviedla k osobnejšiemu vzťahu s Kristom. Vtedy som väčšmi odhalil aké úžasné je univerzálne spoločenstvo Cirkvi.
Čo stálo za vaším rozhodnutím ostať v Taizé?
Komunita, ktorá sa usiluje deliť o dobrá, žiť ľudskú dobrotu a uskutočňovať konkrétne zmierenie, sa mi javila čoraz viac ako jasný znak, že evanjelium nie je sen, ale že nový život, ktorý je od Krista, môže premeniť ľudstvo.
Ako by ste charakterizovali Taizé, jej poslanie, cieľ...?
Žiť malé podobenstvo spoločenstva. To predpokladá žiť so svojou ľudskou krehkosťou deň čo deň život pokoja a zmierenia. Ako Ján Krstiteľ chceme ukazovať na Krista, hovoriť svojím životom, že evanjelium je skutočné, že Kristus vstal z mŕtvych.
Vy sám ste často počas totality navštívil krajiny strednej a východnej Európy... Aký bol cieľ ciest?
Keď som prišiel do Taizé, veľmi ma ohromilo, že od roku 1962 bratia často cestovali do týchto krajín. Aj ja som cestoval. Podnecovalo nás k tomu presvedčenie, že ako kresťania tam musíme ísť a svojou prítomnosťou jednoducho podporiť tých, ktorým bola odňatá sloboda žiť svoju vieru. Bol som presvedčený, že spolu môžeme pripraviť inú budúcnosť, i napriek rozdelenej Európe.
Túžba po zmierení je spätá s poslaním komunity. Je vôbec možné zmierenie dosiahnuť?
Napredovať môžeme len ak veríme, že dobrota človeka je silnejšia ako zlo. To vôbec neznamená byť naivnými, je to obrovská výzva! Stále vidíme, aké ťažké je zmierenie - vo svete, ba aj medzi kresťanmi.
Ako vyzerá zmierenie v samotnej komunite?
Je to neustále hľadanie — živené dôverou, že Kristus žije, že on nás zjednocuje… Stretávame sa trikrát denne na spoločnú modlitbu s dlhou chvíľou, keď všetci spolu zostaneme v tichu, to nám dáva vydržať. V tejto spoločnej modlitbe nás Boh vždy znova zjednocuje. Brat Roger chcel, aby náš život spoločenstva spočíval predovšetkým na vzájomnej dobrote medzi bratmi a aby mal čo najmenej štruktúr. Po tejto ceste pokračujeme.
Nepochybne najlepším spôsobom hľadania jednoty je vzájomná výmena darov...
Áno, pokúšame sa to uskutočniť v každodennom živote, a myslím, že toto je naozaj cesta, ktorou môžeme kráčať k zmiereniu kresťanov. Táto výmena darov začína počúvaním toho druhého, a potom, keď spolu pokročíme na ceste, prebieha výmena darov.
Často zdôrazňujete, že Taizé nie je hnutie...
Každý potrebuje ísť cestou spolu s druhými, aby prehĺbil svoj život viery. No keď mladý človek žije na Slovensku, ten život spoločenstva nemôže byť taký ako v Taizé. Musí to byť miestne spoločenstvo. Nechceme vytvárať hnutie na okraji miestnej Cirkvi, ale pobádame mladých, ktorí prídu do Taizé, aby hľadali spôsoby, ako ďalej žiť vo svojich spoločenstvách to, čo z evanjelia objavili v Taizé.
Z čoho žije komunita?
Od samého začiatku brat Roger chcel, aby komunita nežila z darov, ale zo svojej práce. Máme hrnčiarsku dielňu a rozličné iné dielne, a tak si zarábame na živobytie vlastnou prácou.
Taizé je známe svojimi hymnami. V čom je ich tajomstvo a význam?
Nie je v nich nijaké tajomstvo. Spievame jednoducho slová žalmov, alebo z evanjelia, a to v rôznych rečiach, aby sa všetci mohli zúčastniť spevu. Spievanie prebúdza v nás modlitbu. Spoločné spievanie sa stáva spoločným jazykom, zbližuje nás.
Čím si vysvetľujete to, že komunita priťahuje hlavne mladých ľudí?
Stále nás prekvapuje, že prichádza toľko mladých z celého sveta. Nemáme vysvetlenie. No vieme, že treba ísť spoločne k prameňom viery a objaviť nové cesty solidarity vedúce k pokoju na zemi.
Práve pre mladých ste začali organizovať Púť dôvery a koncoročné Európske stretnutia mladých. Čo je ich poslaním?
Nemôžeme vyzývať mladých, aby išli do svojich cirkevných spoločenstiev bez toho, aby sme sa usilovali vykročiť s nimi. A tak už 28 rokov na konci každého roka sa desaťtisíce mladých stretnú v jednom meste, kde ich prijíma nie Komunita z Taizé, ale spoločenstvá a farnosti miestnej cirkvi. Každý rok sa ukáže, že pohostinnosť v rodinách je úžasným kvasom spoločenstva a viery. Skúsenosť univerzality Cirkvi je dnes bránou k objaveniu viery v Krista. Táto „Púť dôvery na zemi“ bude tento rok v Záhrebe. Ale budeme ju rozširovať aj stretnutiami na iných kontinentoch.
Jedným z príkladov takejto angažovanosti mladých sú aj slovensko-maďarské Dni dôvery v Ostrihome, ktoré sa uskutočnili v marci 2006...
Áno, aj počas roka sa konajú menšie stretnutia, jednoduché znaky zmierenia.
Čo pre vás osobne znamenal brat Roger a čo znamenal pre komunitu?
On vedel počúvať. Mnohí si ho pamätajú ako človeka, ktorý bol ochotný ich vždy počúvať, každý večer po modlitbe, aj celé hodiny, ak bolo treba. A keď bol v pokročilom veku už priveľmi unavený na to, aby mohol vypočuť každého, aj tak zostával večer v kostole a tých, čo k nemu prišli, jednoducho žehnal kladúc im ruku na čelo. Môžem povedať, že môj život bol poznačený jeho presvedčením, že Boh môže iba dávať svoju lásku, že Boh nie je prísny sudca. Brat Roger to hovoril celým svojím životom, a verte mi, bol to pre neho boj, až do posledného výdychu, až do jeho násilnej smrti.
Istý čas sa šírila špekulácia, že brat Roger konvertoval na katolícku vieru. Ako to teda bolo v skutočnosti?
Brat Roger nekonvertoval. Pre neho bolo jednoznačné, hlavne po jeho stretnutiach s pápežom Jánom XXIII, že môžeme žiť zmierení. Ako môžeme ohlasovať Boha, ktorý je láska, a nasadiť toľko energie na obhajovanie rozdelení medzi kresťanmi? Svoju vlastnú cestu, na ktorú vzal so sebou aj našu komunitu, často vyjadril takto: „Poznačený svedectvom života mojej starej mamy som našiel svoju identitu kresťana v tom, že som zmieril v sebe vieru svojho pôvodu s tajomstvom katolíckej viery, a to bez prerušenia spoločenstva s kýmkoľvek.“
Pozornosť celého sveta upútal okamih, keď kardinál Ratzinger na pohrebe Jána Pavla II dal bratovi Rogerovi sväté prijímanie. Aké reakcie to vyvolalo v jednotlivých kresťanských cirkvách?
Vyvolalo to údiv. Ale v podstate to nebolo nič nové: Brat Roger prijímal už 25 rokov, vždy keď bol v Svätopeterskej bazilike, a sväté prijímanie dostal už od kardinála Wojtyłu v Krakove pred vyše tridsiatimi rokmi...
Roku 1998 vás brat Roger určil za svojho nástupcu. Ako ste prijali túto službu, necítite sa byť v jeho tieni?
Áno, v jeho tieni, ale pozitívne, trochu ako v tieni oblaku, ktorý zahalil Ježišových učeníkov na hore Tábor. To dedičstvo je nesmierne a predovšetkým je živé. Brat Roger nám otvoril toľko ciest. Je na nás, aby sme v nich pokračovali!
Dokázala sa komunita vyrovnať s jeho smrťou?
Zármutok pretrváva vo mne, i v bratoch. Brat Roger nám chýba. No obdobie, ktoré nasledovalo po jeho smrti, sme prežívali aj vo veľkej vďačnosti za všetko, čo nám zanechal. Boli sme akoby nesení Bohom. A v tom čase skúšky naša malá komunita zažila skúsenosť jednoty, akú žili prví kresťania: byť jedno srdce a jedna duša.
Po zavraždení brata Rogera prišlo do Taizé veľa listov, no všetkých zaujal hlavne jeden, ktorý hovoril o zraniteľnosti...
Áno, bol od priora Veľkej Kartúzy a obsahoval tieto slová: „Dramatické okolnosti smrti Brata Rogera sú iba vonkajším plášťom, ktorý ešte viac zviditeľňuje zraniteľnosť Brata Rogera, ktorú pestoval ako bránu, cez ktorú Boh prednostne vchádza k nám.“ Autor tejto vety pochopil jednu veľmi dôležitú stránku brata Rogera.
Tomáš Hupka
.týždeň 33/2006
Zdroj fotografie:
http://www.kandle.ie/wp-content/uploads/2010/01/Taize_Br_Alois_BN.jpg